História farnosti

Najstarší zachovaný písomný doklad o Dolných Orešanoch je z roku 1235 v listine, ktorá uvádza súpis majetku patriaceho k panstvu Červený Kameň, ktorý vydala Ostrihomská kapitula.
   V 14. storočí bol v Dolných Orešanoch postavený gotický kostol. V roku 1390 sa zachoval doklad o spore viacerých farárov proti vrchnosti, v ktorom bol spomínaný „Plebanus de Villa Nucus Slavonicali“, teda farár zo slovenskej osady Nucus (orech). Od konca 14. storočia sa uvádzajú Dolné Orešany ako Windisch Nussdorf, villa Nucum Slavonicum, teda Slovenské Orešany na rozdiel od Horných Orešian, ktoré sa uvádzajú ako Nemecké Orešany. Po tatarskom plene boli tieto obce kolonizované nemeckým obyvateľstvom, ktoré ovplyvnilo spoločenský aj hospodársky život v týchto obciach.
     Na začiatku 16. storočia sa Dolné Orešany stávajú zemepánskym mestečkom s právom používať svoj vlastný erb, samostatné mestské práva, ako aj trhové právo s privilégiom štyroch výročných jarmokov. Okrem práva voľby richtára a predstavenstva obce, mala obec aj právo slobodnej voľby farára. Osobitným dobovým svedectvom súdnej autonómie mestečka je v strede dediny zachovaný stĺp hanby, ku ktorému boli na verejný pranier pripútavaní previnilci, najčastejšie zlodeji. 
    Obec bola známa už v tomto období dorábaním červeného vína, za ktoré často obdržala cenu bratislavskej župy, ako sa to spomína aj v listine z roku 1579 zachovaná v smolenickom hradnom archíve. O vinohradníckom charaktre obce svedčí i strapec hrozna a vinohradnícky nôž na erbe z roku 1525 vytesanom v klenbe podvežia farského kostola.
    V prvej polovici 16. storočia mala obec vlastnú školu, založenú v roku 1543 a život bol organizovaný podľa nemeckého práva. O rozvoji a blahobyte obce v tom čase svedčí i skutočnosť, že v rokoch 1518 až 1521 bola ku kostolu pristavená veža a v roku 1525 sa  vytvorila nová klenba v lodi kostola, pastofórium vo svätyni a bol vymaľovaný celý interiér kostola.
    Za čias tureckých nájazdov obyvatelia Dolných Orešian preukázali svoju remeselnícku vyspelosť, keď opevnili kostol obranným múrom a zo svojich pivníc prekopali tajné chodby, vzájomne prepojené tak, aby sa bolo možné ukryť v priestoroch kostola. 
    Po tureckých nájazdoch strácajú Dolné Orešany svoju hospodársku silu, čo sa prejavilo aj poklesom produkcie vína na pätinu. Tak isto stratili aj ráz mesta, ktorý znova nadobudli v neskoršom období. 
    V roku 1690 zhorela fara a v nej i farská kronika, ktorá bola zdrojom údajov o počte a zložení dovtedajšieho obyvateľstva Dolných Orešian. V 17. storočí, pri jednej z vĺn kolonizácií, sa v dedine usadili tiež habáni-hrnčiari a džbánkari. Do kostola boli v roku 1615 zakúpené dva strieborné kalichy a v roku 1640 bol v kostole inštalovaný nový drevený organ.
    Začiatkom 18. storočia, počas Rákociho povstania, obec dvakrát vypálili cisárske vojská (labanci). V prvej polovici 18. storočia doľahli na obec morové epidémie, ktoré značne zdecimovali miestne obyvateľstvo. Následkom nepokojov južnej Európe prichádza v tomto období do Dolných Orešian kolonizačná vlna obyvateľov z Chorvátska.
    Okrem národno-uvedomovacích procesov, ktoré neobišli Dolné Orešany začiatkom 19. storočia a zapojili sa do nich niektorí významní rodáci (Anton Anián Dobšovič, Štefan Belica, Štefan Dobšovič a Michal Sokol), bola obec postihnutá ďalšími morovými ranami, pri ktorých vymrela značná časť obyvateľstva.  Za dedinou bol vymeraný osobitný cintorín s názvom Kolerický cintorín. 
V roku 1876 boli vo farskom kostole postavené nové oltáre a prerobený stred gotickej monštrancie.
    Na prahu 20. stroročia ani obyvateľov Dolných Orešian neobišla hospodárska kríza. mnohí vtedy odišli za prácou do Ameriky. Tí, čo zostali doma, pomáhali si prácou na hospodárstve a v horách pri spracovaní dreva. Svoje produkty chodili predávať do Trnavy. Po prvej svetovej vojne sa začala obec postupne hospodársky vzmáhať. V roku 1932 založi v dedine vinársku firmu dolnoorešanský rodák Jožo Belica.
    Po prechode frontu v Druhej svetovej vojne obcou začalo nové obdobie socializmu so svojimi budovateľskými aktivitamia a novým politickým zriadením. Bolo spojené s vybudovaním JRD, postavením novej školy a založením niektorých spoločensko – kultúrnych organizácií. 
Bolo to tiež obdobie popierania náboženstva a boja proti viere v Boha. Toto obdobie sa skončilo v roku 1989, kedy prišlo k obnoveniu súkromného hospodárenia a slobody vyznania viery. V tejto dobe sa vystriedali v obci aj viacerí kňazi, ktorí sa snažili o pozdvihnutie veriacich.