Cirkevný rok sa v Katolíckej cirkvi končí slávnosťou Nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa neba i zeme a Prvou adventnou nedeľou začína nový cirkevný rok.
Na jeho začiatku si v prvom rade uvedomujeme, že zas prežívame čas, v ktorom sa pripravujeme na druhý príchod Ježiša Krista, zároveň si pripomíname obdobie, ktoré predchádzalo narodeniu Ježiša Krista.
Advent má dve časti – čas od Prvej adventnej nedele do 16. decembra, ktorá je zameraná práve na to čo je v našom živote podstatné – uvedomenie si skutočnosti, že Kristus príde v sláve súdiť živých i mŕtvych.
V druhej časti Adventného obdobia od 17 do 24. decembra nám Cirkev v liturgii pripomína bezprostredné udalosti, ktoré predchádzali narodenie Ježiša Krista a sú tou vlastnou prípravou na slávenie najradostnejších sviatkov na slávenie Vianoc, prežívanie tajomstva narodenia Ježiša Krista. Chválime Boha, ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna. Vianočné sviatky a príprava na ne, majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na prijatie Božích milostí cez sviatosti.
Advent nám pripomína, že Kristus prišiel, ale aj že príde. A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním toho príchodu. Nejde iba o to, aby sme pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred 2000 rokmi v malej judejskej dedinke. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý náš život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista.
Prvou adventnou nedeľou sa pre kresťanov začína obdobie intenzívne pripomínanie dvoch príchodov – toho historického i budúceho Adventu, Slovo advent pochádza z latinského adventus a znamená príchod. Symbolom sú sviece, ktoré sa zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ. Postupne sa do Vianoc zapaľuje jedna sviečka za druhou.
Najčastejšie sú sviečky tmavomodré alebo fialové symbolizujúce liturgické farby adventných nedieľ. Tretia môže byť vo farbe ružovej, ktorá je liturgickou farbou Tretej adventnej nedele nazývanej Gaudete – Radujte sa.
Štvortýždňové obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána.
V tomto období sa veriaci v katolíckych, evanjelických a ďalších kresťanských chrámoch schádzajú k sláveniu Eucharistie, modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty. Liturgické rúcho v advente je fialové, pri rorátnych svätých omšiach, ktoré majú mariánsky charakter biele.
V Katolíckej cirkvi je prvá adventná nedeľa už tradične aj dňom celocirkevnej zbierky na charitu.
Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440-461). Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme zahrnovalo šesť nedieľ a malo pôstno-kajúcny charakter. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) skrátil adventné obdobie na štyri nedele (symbolizujúce 4 000 rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja) a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudol advent v 8. – 9. storočí.
V r. 1362 pápež Urban V. (1362-1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pôstne pravidlá pre adventné obdobie.
Obsah adventnej doby výstižne vyjadrujú staré adventné piesne zostavené podľa biblických textov, prevažne prorockých. Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách“ (Iz 9,2).
Roráty (iné názvy: rorátna (svätá) omša alebo rorátová (svätá) omša, lat. rorate je forma rannej katolíckej mariánskej pobožnosti = bohoslužby, omše v adventnom období. Ide o bohoslužbu slávenú pred východom Slnka, za svetla sviečok a s úvodnou antifónou Rorate caeli. Neslávia sa počas nediel, sviatku sv. Ondreja, apoštola, ak tento pripadne do Adventného obdobia a slávnosti Nepoškvrneného počatia Preblahoslavenej Panny Márie. Roráty majú pripomínať Izaiášovo proroctvo o mesiášovi. Termín roráty označuje aj spevy počas týchto bohoslužieb.
Symbol Adventu – Adventný veniec
V 19. storočí sa rozšíril z Nemecka zvyk pripravovať adventný veniec, ktorý sa stal najkrajším symbolom Adventu.
História adventného venca
Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný, a ktorý zároveň prichádza ako víťaz, ako kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach, pretože on je „Svetlo sveta“ (Jn, 8,12).
Začiatkom 19. storočia, v roku 1808 sa narodil v Hamburgu Johann Henrich Wichern. Bol najstarším synom a mal ešte 7 súrodencov. Neskôr sa stal vychovávateľom a študoval teológiu, aby sa mohol stať evanjelickým pastorom. Johann H. Wichern potom pôsobil ako učiteľ v hamburskej nedeľnej škole.
V túžbe postarať sa chudobných ľudí, sa rozhodol zriadiť predovšetkým pre chudobné a opustené deti útulok. Neskôr sa mu vďaka milodarom a tvrdej práci podarilo jeho plán zrealizovať. Dom nazval Drsný dom, v ktorom opustené deti v jeho opatere boli nielen ubytované, ale sa aj priúčali remeslu. Na základe neustálych otázok týchto detí, koľko dní ešte zostáva do Vianoc, sa rozhodol vyrobiť drevený veniec s 24 sviečkami – 19 tenšími, ktoré predstavovali všedné dni a 4 hrubšími sviečkami, symbolizujúcimi štyri adventné nedele.
_
Zdroj: TKKBS.sk
Vnuk, František: Príručný slovník kresťanstva. Smaragd, Bratislava. 2003 / Archív TK KBS. Úprav a doplnenie textov: Daniel Dian
