Staroba je obdobím života, ktoré nie je ľahké pochopiť ani pre tých, ktorí ho už prežívajú. Hoci prichádza po dlhej ceste, nik nás na ňu nepripravil; zdá sa, že nás takmer zaskočila. Najrozvinutejšie spoločnosti venujú tomuto veku veľa prostriedkov, ale nepomáhajú nám ho chápať: ponúkajú programy pomoci, ale nie životné projekty.1 Preto je ťažké hľadieť do budúcnosti a nájsť horizont, ku ktorému by sme mali smerovať. Na jednej strane sme v pokušení odháňať starobu tým, že skrývame vrásky a predstierame, že sme stále mladí, na druhej strane sa zdá, že nám neostáva nič iné, len žiť rozčarovaní, zmierení s tým, že už nemáme, aké „ovocie prinášať“.
No ten istý žalm – ktorý pátra po Pánovej prítomnosti v každej etape nášho života – nás pozýva, aby sme neprestali dúfať: aj keď príde staroba a šediny, Boh nám stále dáva život a nedovolí, aby nás premohlo zlo. Dôverujúc v neho nájdeme silu neprestajne ho chváliť (porov. v. 14 – 20) a objavíme, že starnutie nie je len prirodzeným chátraním tela alebo neodvratným plynutím času, ale je darom dlhého života. Starnutie nie je odsúdením, ale požehnaním!
Preto sa musíme mať na pozore a naučiť sa aktívne prežívať starobu aj z duchovného hľadiska, pestovať svoj vnútorný život vytrvalým čítaním Božieho slova, každodennou modlitbou, prijímaním sviatostí a účasťou na liturgii. A zároveň s naším vzťahom k Bohu máme pestovať aj naše vzťahy s druhými: predovšetkým s rodinou, deťmi, vnúčatami – tým, že im ukážeme svoju náklonnosť a starostlivosť –. ale aj s chudobnými a trpiacimi ľuďmi, ktorým máme byť nablízku konkrétnou pomocou a modlitbou. To všetko nám pomôže, aby sme sa necítili len ako diváci v divadle sveta, nesedeli len na verande alebo nepozerali z okna. Naopak, keď vycibríme svoje zmysly na rozpoznávanie Pánovej prítomnosti,2 budeme ako „zelené olivy v Božom dome“ (porov. Ž 52, 10), budeme môcť byť požehnaním pre tých, ktorí žijú vedľa nás.
Staroba nie je zbytočným časom, v ktorom treba „stiahnuť veslá do člna“, ale je obdobím, v ktorom môžeme prinášať ovocie: čaká nás nové poslanie, ktoré nás pozýva hľadieť do budúcnosti. „Osobitná vnímavosť nás starých ľudí na prejavy pozornosti, myšlienky a city, ktoré nás robia ľuďmi, by sa mala nanovo pre mnohých stať povolaním. A bude to zo strany starších ľudí vedomé rozhodnutie z lásky k novým generáciám.“3 To je náš príspevok k revolúcii nežnosti,4 k tej duchovnej a neozbrojenej revolúcii, ktorej protagonistami sa môžete stať aj vy, milí starí rodičia a seniori.
Svet prežíva ťažké obdobie, ktoré najprv poznačila nečakaná a zúrivá búrka pandémie, a potom vojna, ktorá v celosvetovom meradle škodí mieru aj rozvoju. Nie je náhodou, že vojna sa vrátila do Európy v čase, keď vymiera generácia, ktorá ju zažila v minulom storočí. A tieto veľké krízy nás môžu znecitliviť voči skutočnosti, že existujú aj iné „epidémie“ a ďalšie rozšírené formy násilia, ktoré ohrozujú ľudskú rodinu a náš spoločný domov.
To všetko nás upozorňuje na potrebu hlbokej zmeny, obrátenia, ktoré demilitarizuje srdcia a vedie nás k tomu, aby sme druhých vnímali ako bratov a sestry. A my, starí rodičia a seniori, máme veľkú zodpovednosť: naučiť ženy a mužov našej doby, aby sa na druhých pozerali s rovnakým pochopením a láskavým pohľadom, s akým hľadíme na svoje vnúčatá. My sami sme sa zdokonaľovali v ľudskosti starostlivosťou o druhých a dnes môžeme byť učiteľmi takéhoto pokojného spôsobu života, ktorý je pozorný voči najslabším. Tento postoj môže byť mylne považovaný za slabosť alebo rezignáciu, ale budú to práve tichí, nie agresívni a násilnícki, ktorí budú dedičmi zeme (porov. Mt 5, 5).
Preto je Svetový deň starých rodičov a seniorov príležitosťou, aby sme znovu s radosťou potvrdili, že Cirkev chce sláviť spolu s tými, ktorých život Pán „nasýtil dňami“– ako hovorí Biblia. Oslávme ho spoločne! Pozývam vás, aby ste ohlásili slávenie tohto dňa vo svojich farnostiach a spoločenstvách; aby ste navštívili starších ľudí, ktorí sú najviac osamelí, u nich doma alebo v domovoch, kde žijú. Nech sa v tento deň nik necíti osamelý. Čakanie na niekoho môže zmeniť spôsob, akým prežívajú dni tí, ktorí už od budúcnosti nič dobré neočakávajú, a z prvého stretnutia sa môže zrodiť nové priateľstvo. Navštevovať osamelých seniorov je v dnešnej dobe skutkom milosrdenstva!
Všetkým vám i vašim blízkym udeľujem svoje požehnanie a ubezpečujem vás o svojej láskyplnej blízkosti. A prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť!
12,117 zobrazení